Celý život ma fascinuje, koľko polarít v sebe dokáže uniesť jedna ľudská bytosť.
V rozprávkach sa psýché vyobrazuje na dobrých a zlých, prípadne silných a slabých postavách. V menej sofistikovaných filmoch a knihách sa často razí podobný úzus. Ďalším stupňom je dobrý a zlý pes v každom z nás, pričom záleží, ktorého viac kŕmime. A napokon ešte ľudová slovesnosť ponúka “Niekde mu Pán Boh pridal, inde ubral.”
To všetko je fajn, zjednodušuje to látku tak, aby sa dala aspoň elementárne pochopiť, ALE!
Pri dôkladnejšom pozorovaní si nejde nevšimnúť, že v sebe skoro každý a veľmi často nesieme úplne protichodné črty a k tomu (ako bonus!) celú paletu farieb medzi nimi. Len to niekedy úplne nevidíme.
Mám pocit, že takmer všetko môže byť obsahom jednej osobnosti buď sukcesívne v živote alebo dokonca niekedy aj paralelne v jednom čase. Kto miluje Dostojevského, vie presne, o čom točím a je oslobodený od ďalšieho čítania :))))
Mojím obľúbeným príkladom v tejto téme je vojvoda Timur, ktorý v 14. storočí postavil umelecký zázrak, Samarkand. Architektonicky nevídané a geometricky dokonalé mesto, ktoré každého návštevníka obráti k mystike a rozjímaniu. Budovaniu tejto oázy duchovnej reflexie a estetična sa Timur venoval presne polovicu svojho času. Druhú polovicu trávil brutálnym plienením a vyvražďovaním aké má v ľudských dejinách len ojedinelú konkurenciu. Tento krutý démon, lupič a despota bol zároveň ohromne citlivá duša, ktorej geopolitická veľkoleposť vôbec nebránila v zmysle pre najjemnejšie detaily ornamentov. Bol to ohavný megaloman, držiaci v krvavom šachu celú Áziu, ale za to s absolútnym vkusom a obrovským prínosom pre svetové kultúrne dedičstvo.
Jasné, Timur mal nožnice ničenia a tvorenia roztvorené priam virtuózne do široka. Zároveň nejde neuznať, že tieto nožnice má dnes málokto úplne zatvorené. A to naprieč celou škálou ľudských vlastností.
Tak napríklad JA 
Ešte pred troma rokmi som sa máchala vo svojom najhoršom životnom bahne. Bola som úplná troska, stojaca jednou nohou v hrobe a druhou lavírujúca v zdrvujúcom chaose. Nič mi nebolo sväté a celé moje bytie sa šialenou rýchlosťou nenávratne rozpadalo. Neverila som, že sa tento rozklad bude dať akokoľvek zvrátiť a obzvlášť by som nebola bývala verila tomu, že ešte vôbec niekedy budem schopná normálne fungovať: Ráno vstať, vyčistiť si zuby, nevypiť v priebehu dňa päť sedmičiek vína (ale trebárs len tri!), neísť si zas kúpiť kokaín a napríklad možno napísať aspoň dva maily alebo umyť riad. To boli moje jediné “ciele a sny”, ktoré sa mi ešte navyše podarilo naplniť len veľmi veľmi zriedka! To, že sa budem dnes mať fyzicky, psychicky a v neposlednom rade aj finančne najlepšie ako som sa kedy v živote mala (a to popri činnostiach, ktoré ma zo všetkých mojich životných aktivít najviac bavia), bolo mimo akékoľvek možné spektrum mojej najbájnejšej predstavivosti.
Spolu s touto víťaznou tvorivou životnou silou zdravia, radosti a hojnosti, ktorá sa vo mne nejakým zázrakom prebudila v podobe, v akej som ju ani za svojich starých predtemnotových čias nepoznala, ma však viac, než kedy predtým, dojímajú príbehy bolesti a zraniteľnosti. Tak trebárs Vančurov Pekař, Jan Marhoul – esencia životnej prehry a nešťastia – je niečo, čo so mnou teraz hlboko rezonuje.
Prečo? Pretože túto bezvýchodiskovosť, nepoučiteľnosť a biedu v sebe nesiem úplne rovnako ako schopnosť ísť odvážne do sveta ako do sámošky a úspešne si z neho vziať všetko, čo momentálne potrebujem. Päť rokov som zúfalo prehrávala v boji so závislosťou a veľmi pravdepodobne ešte v živote neraz v niečom nepríjemne prehrám (len to už asi nebude taká dráma). A zároveň v toľkých veciach tak zázračne vyhrávam, že mi to až rozum neberie. Ako keby nezničiteľná parná lokomotíva a krehučký motýľ, ktorý každý deň umiera, žili v jednom tele a často aj v jednom čase. A nie som sama, kto to takto má. Nie som sama, kto súčasne pociťuje svoju silu a slabosť, svoju veľkosť a malosť, svoju pýchu a pokoru zároveň.
Zdá sa mi, že ani po veľkých životných katarziách, to nie je o tom, že už bude všetko len skvelé a krásne. Naopak, často “tam hore” ešte pritvrdia, len to po tých skúsenostiach inak vnímam. A proste sa z toho už neposkladám.
Ako keby vedľajším účinkom zcelistvovania ľudskej duše bolo to, že svoje (ne)kvality vedome nesiem všetky naraz. A teda už nikdy nemôžem byť len čistá úbožiačka alebo len ultimátna bohyňa.
Prichádza tanec po pomyselnej stupnici VNÚTORNEJ SLOBODY, kde sa rozhodujem ako všetky tie dary a prekliatia budem používať. Niekedy je to rozhodovanie jednoduché ako facka a niekedy ma stojí heroické úsilie. A oboje je v poriadku. Dôležité je, že si MÔŽEM vybrať.
Týmto príspevkom nechcem obhajovať ani seba, ani psychopatických vladárov, len ním chcem akcentovať to, aké paradoxy v sebe mnohí nesieme. A najmä to, že keď si ich priznáme a nejak sa s nimi zmierime, tak to môže byť úžasne úľavné. Ba dokonca to môže byť pre náš život nesmierne obohacujúce. Človek je schopný všetkého, za určitých okolností. A ja vás chcem povzdbudiť, aby ste tie “svoje okolnosti” s láskou skúmali. A následne ctili to, na čo ste pri tomto skúmaní prišli 